Dopis babičce

Babička, mala som desať rokov a od tej doby som ťa už nevidela. Zostali nám len fotky. Mám toľko otázok…

Ako ti je? To som rada, že dobre, že lepšie ako v starých časoch. Ja viem, že si sa musela starať o svojich desiatich súrodencov, pretože vám rodičia zomreli, keď ste boli ešte deťmi. Bola si silne veriaca. Pamätáš, ako si ma poprvýkrát zobrala do kostola a mne sa tam veľmi páčilo? Vraj, pretože sme tam spievali. Len som bola vyvedená z miery, že sme nemohli aj tancovať. A ako si nám spievala koledy. "Ježíšku náš milý, aby sa ti snili, veľmi pekné sny, veľmi pekné sny." Nikdy si nás nenútila k svojej viere. V tichosti a skromnosti si sedela na gauči a so skríženými rukami si sa modlila. Nikoho si svojou vierou neobťažovala. Áno, na tom oranžovom gauči si sedela. No tak ten už doma nemáme, ale v dome, kde si bývala s dedkom a tatíkom. Áno, v Hrabovci.

Babička, mám tvoju fotku, keď si bola ešte mladá, zavesenú v Hrabovci na stene v spálni. Keby si vedela, aký je ten dom teraz krásny, ako sa mamka s tatíkom o neho starajú. Vymaľovali ho, urobili krásnu záhradu. A tie jablone, ktoré tam boli, tak sú tam stále. Tatík má s nimi veľa roboty, ale myslím, že to miluje. Myslím, že tam bude chcieť aj zomrieť. A tie jahody, tak tu záhradku sme zrušili. Na čo by nám bola? Máme kvety, všade kvety. Vieš babička, doba je teraz úplne iná, nemusíme si pestovať zeleninu, kúpime si ju a dokonca už zabalenú! To sú veci, čo?

Toto je mobil, babička, telefón. Pamätám sa, ako si sa čudovala všetkým tým vymoženostiam techniky. Viem, že tvoj život bol pre teba jedna veľká šoková terapia. 1900-1983. Monarchia, 1. svetová vojna, prvá republika, 2. svetová vojna, komunizmus.
Áno, tie hrnčeky s portrétom cisára Ferenca Jožky, čo sme mali v kredenci, no tak tie už babička nemáme. Ja neviem, stratili sa, alebo sme ich rozbili. Ale mám skryté pohľadnice z doby prezidentovania Masaryka. Najviac sa mi páči modrá, ako je dievča v náručí toho fešáka.

A potom vojna. Babička, tí Židia, vieš, tí vaši susedia, čo odišli na voze, sa dodneška nevrátili. Už sa asi nevrátia. Je to bezmála sedemdesiat rokov.

Nie, babička, neboj sa, to sme nevyhodili. Predstav si, že mám tie obliečky aj v Prahe, áno tie s monogramom A.R.

Keď si mala 83 rokov, ochorela si. Vravela si: Keď sa napijem hrabovskej vody, vyzdraviem. A tatík ťa vzal do Hrabovca, aby si sa jej napila. Aj si sa napila, vrátila do Košíc, zaľahla, odviezli ťa do nemocnice a za pár dní volali. Mamka zdvihla telefón, zložila ho a začala plakať. Ja som neplakala, len utierala riad. Potom prišiel domov tatík a poprvýkrát v živote som ho videla plakať. Zomrela si na zelený štvrtok. V deň pohrebu ležalo tvoje telo v otvorenej rakvi na stole v prednej izbe v Hrabovci. Všade ľudia v čiernom, sviečky, plačky. Snažila som sa dostať k tebe čo najbližšie, aby som ťa naposledy videla. Všetko mi prišlo také nadpozemské, mystické, ani nie temné, ale skôr tajomné, akoby sme sa všetci dotýkali niečoho, čo nás presahuje. Mala si v rakvi čierne šaty, čiernu šatku a v rukách ruženec. V truhle si bola veľmi maličká, drobnučká, akoby si spala.

Minule som sa pozerala na tvoju fotku, ako si bola stará a porovnala si ju s mojou terajšou fotkou. Babička ja budem raz vyzerať úplne ako ty, teda keď Pán Boh dá. Lenže ty si mala belasé oči a ja ich mám hnedé po mamke. Všetko sa zmenilo, babička. Myslím, že by sa ti tu nepáčilo. Ale z jednej veci by si bola nadšená. Nevládnu tu už komunisti.
Áno, presne ako si vravela tatíkovi, že sa ti nepáči, pretože potlačujú vieru v Boha. No tak, to by sme mohli ísť spolu niekedy do kostola.

Babička, toľko by som ti chcela toho ešte povedať a ukázať. Tak zase niekedy v tichosti za mnou príď a porozprávame sa. Tvoja tvár sa nezmenila a ja sa teším, že zase uvidím tvoje belasé oči.